"'My?' zamyslela sa na chvíľu moja manželka v taxíku. 'Aj my sme takí, ako spôsob nášho zoznámenia. Náš život je jedna vec a ty vždy vymyslíš, aby som niečím iným, zaujímavejším. To predsa spisovatelia robia, nie?'"

Etgar Keret nepochybne spomienkam, faktom, veciam… prepožičiava pestré farby, ale táto kniha predsa len je do veľkej miery o jeho živote. Vzniká tak svojský a stále nesmierne osobný, ba až intímny pohľad do sveta spisovateľa, muža, syna, otca. Dotýka sa svojho pôvodu, minulosti svojich rodičov, porozpráva vám o svojich súrodencoch. To sú tie veľmi dojímavé a silné časti. Keretova matka prišla o svoju rodinu v druhej svetovej vojne. Jeho otec sa zase takmer rok skrýval pred nacistami v malej kutici s ďalšími ľudmi, kde sa nedalo stáť ani ležať, mohli celý čas len sedieť. Kým jeho brat sa stal voľnomyšlienkárom, sestra je ortodoxná. A medzi nimi Etgar, ktorý si lieta prstami po klávesnici a delí sa s nami o čarovné veci zo svojej hlavy.

Keret je aj tu vtipný, ale v mnohých textoch ku mne prenikalo niečo hlboké, neraz mierne hrdlo sťahujúce. Keď písal o svojom dvojtýždňovom synovi, roztápala som sa. Keď opisoval, ako sa jeho rodičia zoznámili, smiala som sa a bola som zamilovaná do ich príbehu. Keď sa lúčil s umierajúcim otcom, bolo mi nesmierne smutno.

"Na chvíľu som sa zamyslel. 'Pozri,' povedal som a pohladil ho po tvári, 'svet, kde žijeme, môže byť niekedy veľmi tvrdý. A je určite fér, aby každý, kto sa doň narodí, mal aspoň jedného ochrancu.'
'A čo ty?' spýtal sa Lev. 'Kto ťa teraz chráni, keď dedko zomrel?'
Pred Levom som neplakal. Ale neskôr v noci, v lietadle do Los Angeles, áno."

Etgar Keret píše ako nikto. Dokáže byť vtipný a s ľahkosťou podať to ťažké, bez toho, aby to bagatelizoval. Práve naopak - ešte viac vás pri tom pichne v srdci. V tejto knihe bolo toľko silných momentov, že to nespočítam.